Nástroj pastierov

Fujara je nástroj pastierov. Kedysi bolo fujaru najčastejšie počuť hrať pri pasení oviec.

Ak si predstavíme život na salaši v minulosti, zistíme, že v letnom období nebol čas na hranie. Ráno sa vstávalo, ovce sa podojili, mlieko sa zakľagalo, robil sa syr, odvárala sa žinčica a keď sa vyrábali parenice, či oštiepky, o prácu bolo postarané. Ani sa valasi nenazdali a už bolo poludnie a všetko sa opakovalo. Najskôr sa preto hralo pri pasení. Vraj pritom fujara najkrajšie vyznie, keď sa za ovciami hrá, len tak, z boku na bok. Existujú aj výpovede, že fujarová melódia mala za účel akoby upokojiť ovce a tie sa potom pokojnejšie a lepšie pásli. Dnes by odborníci na alternatívne (ekologické) poľnohospodárstvo povedali, že sa dosahoval tzv. "welfare efekt" , čiže efekt pohodlia zvierat, čo sa prejaví na ich vitalite i úžitkovosti.

K.A. Medvecký vo svojej známej monografii uvádza, že pastier fujarou obháňa svoje stádo, ovce sú krotkejšie, pokojnejšie a lepšie sa držia po hromade. To neskôr potvrdili aj starší fujaristi, keď poukazovali, že pastieri hrali na fujare obrátení k čriede. Juraj Kubince k tomu dodal "fujara je k ovciam potrebná, keď sa na nej hrá, ovce idú na krídlo, v rade jedna za druhou." Dnes osobne viem, že to má obrovský význam z hľadiska využitia trávneho porastu, nevznikajú tak nedopasky a schodené miesta, je lepšia využiteľnosť trávnej hmoty na pasienku.

Pastieri pri pasení oviec zväčša hrali melódie ťahavé, legátové, bez triliek a výraznejších ozdôb, len s použitím jednoduchých náfukov, prefukov a vibráta. Niektorí v tejto súvislosti tiež poukazujú, že valasi mali "tvrdie ruky", vypracované a prsty mali preto menej ohybné. Tento spôsob hry je typický pre tzv. valašský štýl. Takto hrávali pastieri v oblasti Podkoníc, Poník, ale reprezentantom valaského štýlu bol aj Juraj Kubinec.

Aj v dedinskom prostredí však fujara mala svoje uplatnenie. Mnohé indície naznačujú, že sa na nej hralo "po večeroch", resp. "po večierkoch". Vtedy sa mládenci navzájom odprevádzali a často niektorý z nich hrával pod oblokom svojej milej. Uvádza sa dokonca, že niektorí mali špecifickú cifru, čím sa dávali svoje milej poznať.

Okrem toho uviedol Martin Sanitrár, že s fujarou sa chodilo na odvody "asentírke". V jednej piesni I. Weissa sa pri hre na fujare spieva: Nebou by ja nebou, na vojnu rukovau, kebi sa môj otec, bou chceu pánom prosiť. Ale sa môj otec nekceu pánom prosiť, misím narukovať budem šabľu nosiť.

No najčastejšie sa na fujare v dedine hralo osamote, vo večerných hodinách, keď interpret hrával len sám pre seba, resp. len pre úzky okruh poslucháčov. V dedinskom podaní, či presnejšie v lazníckom (zväčša sa hrávalo na tichších odľahlejších miestach) sa používali viaceré variácie, viacej sa hrávalo na dierkach.

Motívy fujarových piesní, zväčša ťahavé, pomalé, sa orientovali na viaceré tématiky.

Zjavná bola:

  • Pastierska tématika
  • Pastiersko-zbojnícka tématika
  • Pastiersko-ľúbostná tématika
  • Ľúbostná tématika;
  • Zbojnícka tématika
  • Baladické piesne
  • Regrútske piesne
  • Piesne sluhov
  • Piesne o fujarách
  • Piesne do tanca

Z hľadiska využitia tonality, rytmicko prednesových znakov je fujarový prejav veľmi homogénny, môžeme v ňom rozlíšiť 4 základné funkčné typy:

  1. Rozfuk
  2. Mumlanie
  3. Zvolávanie
  4. Vokálno - nástrojové formy

rozfuk

mumlanie

je charakteristické hrou na v nízkych polohách. Pri mumlaní sa niekoľkonásobne opakujú určité melodické variácie. Mumlanie bolo typické pre laznícky štýl hry.

zvolávanie

bolo v minulosti spojené s využitím nástroja aj ako signálneho nástroja. Dnes sa už vytratilo. Bolo charakteristické hrou na vysokých tónoch, resp. určitými prefukmi, či náfukmi. Tieto signály údajne slúžili na zvolávanie oviec roztratených v krovine. Až po tomto signáli nasledoval povel pastiera pre pastierskeho psa. Jožko Rybár pri jednej príležitosti uviedol, že tento signál niekedy pastieri používali aj na vzájomné dorozumievanie sa "medzi sebou". To dokladuje aj pieseň A. Ľuptáka "Ej zafujarau bača, signál cez fujaru...

vokálno-nástrojové formy

sú charakteristické pre konkrétny hudobný prednes melódie piesne. Zaujímavosťou je, že starí fujaristi hrali pieseň, resp. uplatňovali vokálno-nástrojové formy síce rôznorodo a osobito, ale buď dodržiavali harmonickú vyrovnanosť medzi vokálnym a melodickým prejavom (Sanitrár, Madoš), pravidelne striedali hru a spev alebo opakovane hrali melódiu toľko krát, koľko samotná pieseň mala slôh. Pri vokálno-nástrojovom prejave bola charakteristická indivuiduálna osobitosť prednesu. Tá bola aj do značnej miery podmienená aj miestnymi danosťami.

Aj v oblasti Podpoľania teda existovali osobitosti medzi Očovanmi a Detvanmi (Hriňovčanmi). Treba si uvedomiť, že Hriňová po vzniku Detvy v roku 1636 bola súčasťou detvianskeho katastra a dodnes mnohí cirkevne patria do Detvy. Je pritom známe, že z krajinno-ekologického aspektu má Očová charakter kotlinovej až aluviálnej krajiny, len severnejšia časť (od Kráľovej Púti, Bugárova a pod.) možno hovoriť o vrchárskej krajine. Kým Detva, a Hriňová obzvlášť, má jednoznačne charakter vrchoviny.

Z osobných výskumov viem, že v k.ú. Očovej je až 56 % poľnohospodárskej pôdy ľahšie obrábateľnej a teda vhodnej ako orná pôda a tým aj úrodnejšej. V Detve je to len 8,3 %. Uživiť sa v Detve z lokálnych zdrojov bolo teda v minulosti ťažšie a možno predpokladať, že aj život Detvanov bol ťažší, než Očovanov. Ak reflektujeme na názor, že "hudba je vyjadrením harmónie človeka a prostredia (prírody)" zdá sa posun v interpretačnom prejave v Očovej a v Detve takmer logický. Z tohto pohľadu je pochopiteľný aj vkus a teda i názor na akýsi štandard fujarovej hry.

Juraj Ďurečka sa v tomto ohľade vyjadril, že uprednostňuje "vyhratie melódie na dierkach" pred prefukovaním fujary. Z tohto ohľadu bola hra v Očovej melodickejšia, zdanlivo virtuóznejšia, v Detve a Hriňovej surovejšia, zemitejšia, sugestívnejšia. Nič menej oba prejavy sú veľmi pôsobivé a domnievam sa, že by sa opäť mali objaviť v hre mladých fujaristov, čo by predznamenalo zánik súčasnej homogénnej "štylizácie".

Autor textu: Karol Kočík.

<:: späť
ornament